Lifeblogerka Katrin

 Zamračená nevľúdna obloha je sivá ako naša dreváreň, je pochmúrna ako naša súčasnosť.

 

Po stranách dedinskej cesty zurčia kanáliky kalnej vody, na chodníkoch a okolitých strechách ostali ešte sem tam striebristé ostrovčeky prvého tohtoročného snehu. Z okapov tečie sniežik už premenený zlomyselným  čarodejníkom na iné skupenstvo. Je tu aspoň radosť pozerať na našuchorené sýkorky a vrabce ako veselo poletujú a v lete sa usilujú uchytiť si zopár zrniečok slnečnice. Je radosť prizrieť sa kŕdľu divokých kačíc a začuť ich posmešný gagot. Som vďačná za túto scenériu.

 

Je to ako výhra v lotérii, hýbať sa, cítiť vietor vo vlasoch, zatiaľ čo vonku, tam niekde celkom blízko skutoční ľudia bojujú o skutočný život iných ľudí aj o ten svoj.

My už v tejto súčasnej prekérnej situácii nie sme schopní vidieť odtienky a krásy prírody, nevidíme možnosti ako pookriať, ako uniknúť. Vskutku sa to týka každého z nás. Deti neposlúchajú, kričia, vzdorujú, nechodia do školy. Mamy aj otcovia sú na prášky, cítia sa bezradní, bez úniku, bez radosti, bez síl. Už som počula aj jednu mamičku ako hovorí, že zo zúfalstva začali piť a fajčiť , ale nechutí im to, že čo majú robiť. A čo majú robiť tí, ktorí popritom ostali bez príjmu, bez práce alebo ľudia žijúci single. A čo majú robiť starčekovia a starenky, čo ostali bez svojich blízkych, aj v najťažších chvíľach svojho života.

 

A čo majú robiť zdravotníci ? Zúfalo čakajúci na zázrak.

Kto vie nech odpovie.

Máme vypnúť, cvičiť , tancovať, čítať, behať, relaxovať v tichu, starať sa o zvieratá, šiť, nepočúvať média, počúvať solfeggio frekvenčnú muziku, užívať céčko, déčko, zinok?

Niekde som čítala, že ženy si radi zhotovujú motivačné nástenky. Všetko, čo vás zaujme, si vystrihnite  z časopisu, z novín a vytvorte si nástenku svojich snov. Teraz vám to možno nedá hneď zmysel, ale vyprovokujeme našu kreativitu, oživíme naše sny, ambície, aj tie trúfalé, odkopneme našu letargiu. Nemali by sme dopustiť aby si čierny démon zúfalstva a smútku našiel trvalé miesto na našom najcennejšom mieste, v našej hlave.

Moja mama hovorievala: “Keď nemôžeš, tak pusti.”  Vtedy som nad tým prevrátila oči. Dnes už viem, čo tým myslela. Pusti to preč. V okamihu, keď prestaneme byť plní hnevu, sklamania, zúfalstva, presne v tom okamihu, keď to necháme zmiznúť, keď odstránime to falošné, ostane priestor pre to skutočné. Skutočné a jednoduché riešenie.

 

A teraz pár slov od veľmi múdreho Osha

“ Nemilujeme život, nenávidíme ho. Myslíme si, že život je trest, že sme potrestaní za prvotný hriech.
Život nie je trest, je to odmena, je to dar. Naplno sa s ním spriateľte. V momente, keď sa začnete priateliť so životom, uvidíte aký je krásny, aký je poetický, aký je muzikálny. Len čo prestanete všetko negovať a vo vašom vnútri sa usídli niečo pozitívne, otvoria sa tajné dvere a život vám začne odhaľovať tajomstvá. Iba vtedy nadviažete so životom hlboký, priateľský vzťah. Otvorí vám svoje srdce. Práve cez toto otvorenie spoznáte, čo je pravda, čo je láska, čo je blaženosť, čo je existencia.”

Svetielko v tme

K tomuto sa už ťažko niečo dodáva. Máme to vo svojich rukách. Nikto nám naše bremeno len tak lusknutím prsta nezvlečie z nášho chrbta. Je na každom z nás, aby sme prešli cez toto obdobie bez straty “desiatky”, bez ujmy na zdraví, bez depresií, bez zbytočných osobných tráum. Preto hľadajme ako si uľahčiť tú našu konkrétnu situáciu, ako preseknúť náš bludný kruh. Počúvajme svoju intuíciu, ale aj PODCASTY. Sú plné rád, odporúčaní, východísk o akých sme predtým možno ani nepočuli. Skúste napríklad podcast Talkslow s Máriou Bernáthovou, http://www.talkslow.sk. Vrelo Vám odporúčam, určite pookrejete. Každý z vás si tam niečo nájde .

 

Držme si všetci palce. Je to len OBDOBIE.

 

 


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Share This